Nakladatelství guidemedia etc

nakladatelství guidemedia etc

protiprudu.org, 3.9.2013

V roku 1939 pripravil Nemecký zahraničný úrad materiály na vydanie tzv. Bielej knihy, ktorá bola vydaná v roku 1940. Biela kniha, pod názvom “Dokumenty o vzniku vojny”, obsahovala 482 oficiálnych dokumentov, ktoré mapovali vývoj nemecko-poľských vzťahov od Versaillskej zmluvy v roku 1919 až po september 1939. Vydavateľstvoguidemedia etc pripravilo výber stovky zásadných dokumentov z nemeckej Bielej knihy pod názvom“100 dokumentov o vzniku vojny”.

Od konca 2. svetovej vojny až do súčasnosti sú nám oficiálne udalosti predchádzajúce útoku Nemecka na Poľsko podávané jednostranne. Dlhé roky nám bola prezentovaná verzia komunistov a ZSSR, ďalšie desaťročia pohľad západných víťazov. Na verejnosti sa však vytrvalo ignoruje pohľad Nemecka na poľskú problematiku tej doby. Vo všeobecnosti je nám predkladaný obraz mierumilovného Poľska, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska voči agresívnej a nespravodlivej politike Nemecka. Najmä médiami nám je podsúvané, že na Poľsku a jeho spojencoch nie je žiadnej viny na rozpútaní 2. svetovej vojny.

V skutočnosti základy tohto konfliktu boli položené nešťastnou Versaillskou zmluvou (a teda Spojencami). Vďaka nej novovzniknutému Poľsku pripadli veľké územia obývané takmer čisto nemeckým obyvateľstvom. Jedným z takýchto území, ktoré sa dostalo pod správu Poľska, bol aj Danzig (poľsky Gdaňsk), napriek tomu, že toto mesto bolo osídlené takmer čisto nemeckým obyvateľstvom a po stáročia patrilo Prusku a Nemecku. Danzig bol vždy nemecký a zostal nemecký. Tento postoj zastával aj Hitler, ale nebol to len jeho názor. Celé Nemecko aj pred Hitlerovou érou to cítilo podobne. Preto žiadna vláda Nemecka neuznala svoje východné hranice a nepotvrdila ich, dokonca tak neurobili ani tzv. demokratické vlády pred Hitlerom. Prvý, kto bol ochotný garantovať nedotknuteľnosť nemecko-poľskej hranice bol práve Adolf Hitler. Za tento prejav dobrej vôle očakával adekvátnu reakciu – vo forme voľného koridoru k Danzigu – ku ktorej však nedošlo.

Nebol to však iba Danzig, ktorý robil vrásky na čele Nemecka. Poľsku pripadli územia s približne 2,1 miliónom Nemcov. Poliaci sa k tejto svojej novej rozsiahlej národnostnej menšine správali macošsky. Nič iné sa ani čakať nedalo – rovnako, alebo ešte horšie, sa správali ku všetkým menšinám v Poľsku. Dobrým príkladom poľského prístupu k menšinám bola východná časť Poľska – západná Ukrajina – kde žilo okolo 5 miliónov Ukrajincov. Poľsko pristupovalo k ukrajinským územiam ako ku kolónii. Postavenie Ukrajincov sa na území Poľska v medzivojnovom období značne zhoršovalo. Poľská vláda na prejavy nespokojnosti reagovala represiami a len v roku 1930 vypálili poľské trestné oddiely viac ako 800 ukrajinských a bieloruských dedín.

Nemeckej menšine bola prednostne odoberaná pôda pri pozemkovej reforme, boli obmedzovaní pri prideľovaní úradných povolení na otvorenie obchodov, hospodárskych podnikov, lekární a iných živností, nemeckí zamestnanci a robotníci boli prepúšťaní, a pokiaľ boli členmi nemeckých spolkov, prácu ani nenašli, boli bojkotované nemecké obchody a tento bojkot bol dokonca vyhlásený verejne. Žiadna menšina v Poľsku neušla perzekúciám, vrátane menšiny slovenskej. Ako napísal 14. decembra 1931 Manchester Guardian: “Menšiny majú z Poľska zmiznúť – táto politika sa bezohľadne praktikuje bez akéhokoľvek prihliadnutia na svetovú verejnú mienku, na medzinárodné zmluvy, na názor Spoločnosti národov. Ukrajina sa stala pod poľskou nadvládou peklom. O Bielorusku sa to dá povedať s ešte väčšou istotou. Cieľom poľskej politiky je vymazanie menšín ako z dokumentov, tak zo skutočnosti.” Takto teda vyzeralo spolunažívanie 19 miliónov Poliakov s 11 miliónmi menšín.

Poľsko v medzivojnovom období nevychádzalo dobre ani so žiadnym so svojich susedov. S Československom to boli nepokoje okolo Tešína, severného Spiša a Hornej Oravy, so Sovietmi sa viedla v rokoch 1919-21 krutá vojna o územie Ukrajiny a Bieloruska, na západe zasa cítilo nespravodlivosť Nemecko. Poľsko bolo teda obkolesené štátmi, ktoré nemali žiaden dôvod ho milovať. O to viac Poľsko rinčalo zbraňami a prejavovalo neústupnosť a averziu voči akejkoľvek dohode, ktorá by umožňovala znormalizovať vzájomné vzťahy. Podporu pre svoj postoj hľadalo u Veľkej Británie a Francúzska, ktoré ho radi podporili, ale iba proti Nemecku.

O čo v skutočnosti Veľkej Británii v jej postoji proti Nemecku išlo, objasnil sekretár britského úradu pre zámorský obchod R. Hudson v dolnej snemovni 30. novembra 1938: “Ak nie ste ochotní [Nemecko] zanechať svojich doterajších metód a podpísať dohodu, podľa ktorej sa zaväzujete predávať svoj tovar za ceny, ktoré zaručujú rozumný zisk, budeme s vami bojovať a porazíme vás vašimi vlastnými prostriedkami.” So ZSSR či ČSR takéto problémy Británia nemala, keďže najmä ZSSR bolo bezodným odberateľom západných výrobkov a technológií, naviac platiacim zlatom. Teda v postoji k Nemecku nešlo o boj za demokraciu – pretože pokiaľ áno, rovnaký postoj by musel západ zaujať aj voči ZSSR – ale boli to výhradne mocenské a obchodné záujmy západu.

Vývoj vzájomných vzťahov dokumentuje kniha “100 dokumentů o vzniku války” vydavateľstvaguidemedia etc. Čitateľ sa v nej dočíta o postojoch zainteresovaných strán, aké motívy ich viedli ku konaniu a aké boli následky ich činov. Ako som spomenul v úvode, je to výbor zo 482 dokumentov pôvodnej Bielej knihy. Je mi ťažko hodnotiť, ako bol výber vydavateľstva guidemedia etc robený. Na druhú stranu, všetky uvedené dokumenty sú dokumentami oficiálnymi, ktorých pravosť by malo byť možné overiť a ktoré z istých dôvodov neboli na verejnosti v ucelenej podobe zverejnené. Keď zoberiem do úvahy, ako sú skresľované “oficiálne” dejiny, a to najmä vďaka masmédiám s obrovským vplyvom na populus, táto kniha tvorí zaujímavú protiváhu, otvára zamlčiavané stránky dejín a nastoľuje mnoho otázok.

Knihu odporúčam každému hĺbavému čitateľovi, ktorý má záujem o hlbšie preniknutie do problematiky vzniku 2. svetovej vojny. Jej obsah však určite pomôže aj mnohému historikovi – sú v nej totiž zoradené dokumenty, ktoré je možno inak nájsť iba jednotlivo a obtiažne. Čo mi však v knihe veľmi chýba, je aspoň zoznam dokumentov z pôvodnej Bielej knihy. Napriek tomu hodnotím knihu veľmi pozitívne a nemala by chýbať v knihovničke nikoho, kto sa zaujíma o históriu minulého storočia.

Autor: Erich Vinclav, www.protiprudu.org