Nakladatelství guidemedia etc

nakladatelství guidemedia etc

protiprudu.org, 28.3.2014

Keď som bral do ruky knihu Michaela Winklera “Pranýř”, netušil som, čo môžem od nej čakať. O autorovi som vedel, že v Nemecku je pomerne známym bloggerom, venujúcim sa komentovaniu aktuálnych lokálnych a svetových udalostí. Mimo nemecky hovoriacich zemí nie je príliš známy – obzvlášť smerom na východ. Až do momentu, kým sa vydavateľstvo guidemedia etc nerozhodlo vydať zbierku jeho textov, ktoré samotný autor nazýva “pranier”. A vydavateľstvo urobilo dobre.

Čitateľovi sa totiž do rúk dostáva zaujímavá a pútavá kniha komentárov a netradičných pohľadov na dianie okolo nás. Autor si nedáva servítky pred ústa a v zmysle hesla “do pekla s politickou korektnosťou” pomenováva problémy ich skutočnými menami. Argumentuje logicky a vecne, je poznať pôvodné povolanie autora – softvérový inžinier. Pritom celý problém dokáže zjednodušiť do podoby, ktorá je pochopiteľná snáď každému. Nechýba ani patričná dávka irónie a čierneho humoru. A tak miestami prichádza smiech cez škrípanie zubov.

Témy jednotlivých kapitol majú široký záber. V 24 častiach autor začrie do histórie, filozofie, podnikania, spoločenského diania, multikulturalizmu, problémov kapitalizmu, životných priorít, kultúry až po demokraciu a slobodu slova. Toto všetko sú témy (a mnoho ďalších), nad ktorými sa Michael Winkler vo svojej knihe zamýšľa.

Ako leitmotív sa celou knihou nesie kritika systému a vládnucich elít, ich nezriadenej túžby po vlastnom prospechu, bez ohľadu na slušnosť a morálku, nehľadiac na následky, ktoré ich správanie prináša národu ako celku. A následky, ktoré toto správanie so sebou v budúcnosti prinesie, nebudú podľa autora vôbec príjemné. Ale nebojte sa, autor má rady aj na to, ako sa zachovať v temnej budúcnosti, ktorá možno nie je až tak vzdialená, ako sa nám dnes môže zdať. Dobrá rada. Zabudnite na papierové peniaze.

Prečo je to tak a prečo by k tomu malo dôjsť, vysvetľuje autor v ironizujúcej, ale o nič menej poučnej eseji “Peterův princip”. Že neviete, čo je zač ten Peterov princíp? A už ho hľadáte na wikipedii? Robíte dobre, teoretické znalosti nikomu neuškodia. Winkler však tento princíp rozvádza až do dôsledkov, ktoré na wikipedii v žiadnom prípade nenájdete.

Súčasný systém je bezpochyby prehnitý, skrz-naskrz skorumpovaný a neudržateľný. Napriek tomu, pokiaľ ide o jeho vlastné prežitie, dokáže okolo seba poriadne kopať. Každý, kto sa tento systém odváži kritizovať a zmeniť, stáva sa okamžite nepriateľom číslo jedna. Pre prežitie systému je nebezpečnejší autor kritického protisystémového článku, ako asociálny vrah. Ako sa teda postaviť systému a ako ho poraziť? Premýšľaví na to nájdu inšpiráciu v eseji “Inteligence hejna”.

Veľmi dobre idú autorovi “súčasné” témy, ktoré rezonujú aj na Slovensku. Viete, aké sú ideálne vlastnosti príkladného demokratického politika? Žiadne svedomie, bezohľadnosť, absolútna podriadenosť sponzorom, žiadna politická prezieravosť, veľký rečnícky talent, schopnosť klamať bez mihnutia oka, psychopatické sklony, ktoré mu umožnia v kľude vystúpať po mŕtvolách až na vrchol. Preto – “Pozor na demokraty!”

Viete, ako by mal vyzerať “Poválečný stát”? Nie, Winkler nemá na mysli systém v Nemecku po poslednej vojne, ale aký systém by mal byť nastolený po tej budúcej, o ktorej nepochybuje. A povedzme si na rovinu – vojna skôr či neskôr príde. Mal by štát len tak prijímať hordy cudzincov z afrických a ázijských zemí, ktorí dnes neprichádzajú do Nemecka za prácou, ale za sociálnymi výhodami? Alebo by si mal klásť aspoň základné podmienky: “Chceš byť občanom? Dokáž, že si to zaslúžiš.”

Autor sa netají svojím vlastenectvom a hrdosťou na svoj národ. Medzi Nemcami je však bielou vranou. Nemeckom sa ako mor od poslednej vojny šíri akési sebahanenie všetkého nemeckého. Nacionalizmus je nežiadúci, národná hrdosť je potláčaná, multikulturalizmus je vyzdvihovaný. Takýto nátlak dlho nevydrží žiaden národ. A pre praktické ukážky tejto protinárodnej agendy nemusíme chodiť ani do Nemecka. Na Slovensku máme dosť vlastných kajúcnikov, ktorí sa budú ospravedlňovať aj za to, že sú Slováci.

Holokaust – téma pre Nemcov (ale nielen ich) stále citlivá. Nie však pre Winklera. Na prebale knihy nájdete nasledovný text: “Dnes smíte diskutovat o tom, kolik andělů se vejde na špičku jehly. Smíte dokonce zpochybňovat, že vůbec nějací andělé jsou. Co však ale rozhodně nikdy nesmíte, je začít počítat, kolik mrtvol lze spálit pomocí pár tun koksu, přinejmenším ne tehdy, jestliže jde o pálení, které mělo probíhat před 65 lety v Osvětimi. A už vůbec nikdy se nesmíte zeptat, jak to, že z jednoho a půl milionu Židů v Hitlerově mocenském teritoriu jich bylo zavražděno 6 milionů a devíti milionům je vypláceno odškodné. Tato svoboda vám byla odňata.” A musím s Winklerom súhlasiť. Ako sa má historická udalosť poctivo skúmať, keď politici, nie historici, rozhodli o tom správnom výklade dejín.

Winkler sa nevyhýba ani ďalšej kontroverznej téme, akou je “Náboženství”. Netuším, akého vierovyznania je autor, ak je vôbec nejakého. Nie je to nijako zásadná vec – pokiaľ má autor v danej téme prehľad. A o tom mám pochybnosti. Práve túto esej pokladám za najslabšiu v celej knihe, aj keď aj v nej sa dajú nájsť zaujímavé myšlienky – obvykle však práve tie, ktoré s náboženstvom nesúvisia.

Slobodomurári, ilumináti, tajné spoločnosti – máme za sebou “300 let spiknutí”. Autor si nekladie za cieľ detailne uvádzať fakty, skôr načrtáva akýsi všeobecný obrazec fungovania a histórie tajných spoločností. Sám autor text uvádza slovami, že ide o čistú fikciu autora románov. Pokiaľ to tak aj budeme brať, je všetko v poriadku. Pokiaľ vás však bude zaujímať niečo konkrétne, musíte si nájsť iné zdroje.

Aj keď autor pochopiteľne operuje najmä s nemeckými reáliami, až zarážajúco veľa z nich platí aj pre dianie na Slovensku, či v Česku. Pre ľudí, ktorí sledujú iba mainstreamové médiá, bude kniha poriadnou fackou. Pokiaľ sa ale zamyslia nad Winklerovými myšlienkami, zistia, že mnoho z toho, čo im predkladá, nie sú žiadne utopické fantázie. Samozrejme, s mnohými postojmi Winklera je možné polemizovať. Ale “Pranýř” nie je kniha faktov. Je to kniha, ktorá kladie pre mnohých nepríjemné otázky a odpovedá na ne ešte nepríjemnejšími odpoveďami.

Autor: Erich Vinclav, www.protiprudu.org